Začalo sa to ráno...
Vyzeralo to ako úplne obyčajné ráno. Na izbe číslo 3 ako vždy ráno spali J, J a J. Najstaršiemu J zazvonil budík ako tradične o pol siedmej. Mladší J sa, ako tradične, na to zobudil a odišiel z izby a o chvíľu sa vrátil. Najmladšiemu J budík najstaršieho J, ako tradične nevadil a spal ďalej. Kým bol prostredný J preč začal najstarší J svoj deň spojením s Najvyššou bytosťou, tak ako bol zvyknutí, ale v toto príšerne tradičné ráno mal pocit, že až tak tradičné nebude. Keď sa mladší J vrátil odišiel najstarší. Kým bol najstarší preč hladina svetla v izbe stúpla na toľko, že sa aj zobudil a najmladší J zobudil a rozospane zazeral na najstaršie keď sa vrátil. Čas plynul ďalej a bol čas opustiť izbu číslo 3 v úplne tradičnom čase. Kroky J, J a J sa uberali do blízkej budovy, v ktorej sa stretávajú niektrorí ubytovaní v izbách iných čísel a v iných budovách. V budove, do ktorej prišli sa znova diali úplne tradičné veci: znova tam sedel chalan, ktorý nič nehovorí, znova tam boli J, J a J prvý z budovy, v ktorej je izba číslo 3... všetko bolo tak stršne tradičné a stereotypné. Až potom sa to stalo to čo urobilo to ráno netradičným. Do veľkej miestnosti kde boli vošla skupina dievčat a do jedného z nich sa najstarší J bezhlavo zaľúbil a od tej chvíle sa snažil byť s ňou čo najčastejšie. Začalo sa to ráno...
Najstarší skúšal všetko len aby mohol s ňou mohol byť. A ku prvému dlhšiemu rozhovoru medzi nimi došlo jedného večera, keď prišiel najstarší za ňou a jej spolubývajúcimi vrátiť knihu, ktorú mal od jednej z nich požičanú. J nebol asi prvý krát nervózny a ani sám nevedel prečo. Zistil, že má s ňou veľa spoločného, myslel, že to snáď nieje ani možné. Ale bolo. Ona na všetko reagovala: "Wow, to je úžasné", "Jéj, ty si úžasný". A J myslel, že to myslí úplne úprimné. Ona sa tak aj tvárila: keď ho stretla počas dňa pozdravila ho hlasným "Ahóóóój!". Všetko vyzeralo tak, že to J s ňou víde. A tradičné dni plynuli ďalej...
Pár dní, možno týždňov, možno mesiacov od toho netradičného rána, zaklopali na okno izby číslo 3 dve dievčatá. Chceli od najmladšieho J zapaľovač. A kedže sa pokazil aj najstarší išiel s nimi pred budovu, v ktorej je izba číslo 3 na "poradu", ako sa tomu v Budove hovorilo. Na jednom z dievčat bolo vidno, že pred zaklopaním na okno izby číslo 3 boli s kamarátkou v podniku, kde sa predáva alkohol. Správala sa veľmi družne ku tretiemu chalanovi, ktorý šiel s J a J na "poradu". Dievča, na ktorom bolo zjavné,že má vypité bola jednou zo spolubývajúcich najstaršieho objavu. Cestou k miestu, kde fajčiarky bývali sa najstaršieho J pýtala na to čo k svojmu objavu cíti. "J, tebe sa tá baba pačí, však?" "Áno" "A však by si s ňou chcel aj niečo vážnejšie?" "Ak by s tým suhlasila tak, hej. Dúfam, že jej to hneď pôjdeš povedať." dodal J s iróniou jemu vlastnou. "Nie, nemám prečo. Veď ona o teba aj tak nemá záujem." To J-ovi stačilo. Tak nahnevaného ho snáď ešte nevideli aj je zanámy svojou prchkou povahou. Celý týždeň s ním nebolo do reči a bol nahnevaný na najmladšieho, lebo mal pocit, že práve on mohol za jeho neúspech. Typický najstarší. Vždy totiž hľadal vinníka za svoj neúspech v niekom inom ako v sebe samom. Najstarší sa seba samého pýtal: "Prečo sa to stalo?" "Čo som urobil zle?!" "Veď to vyzeralo úplne inak!!!" "Prečo mi naznačovala, že mám u nej šancu?!" "A vôbec, nemohla mi to povedať priamo?!" "To som jej tak odporný, že to musí po niekom odkazovať?!" Najstarší J upadol do jednej zo svojích depresií. Na izbe číslo 3 len spal, nebolo mu do reči a z depresie mu nepomáhala ani čokoláda, ktorá väčšinou zaberela a dokonca ani jeho obľúbená hudba nepomáhala. Najstarší J bol úplne na dne. Keď sa po par dňoch, možno týždňoch trochu postavil psychicky na nohy, bol von s paríkmi svojich kamarátov, ktoré celý ten čas trávili objatiami a to J-a skoro zabilo. Najstarší J radšej od nich odišiel a vrátil sa domov.
Prešiel určitý čas, ktorý najstarší J strávil mimo izby 3, počas ktorého si zaumienil, že sa s dievčaťom, do ktorého sa zaľúbil musí porozprávať osobne.
Bolo poobedie, ale v tej ročnej dobe a v tom príšernom počasí sa zdalo, že je už noc. Mladší J hral na gitare, najstarší J kreslil v počítači a do izby číslo 3 vošiel najmladší J. "J", oslovil najstaršieho, "vieš koho som stretol von?" "Netuším," odpovedal najstarší. "Tvoj objav" "A?" "Pýtala sa ma či nepôjdeme s ňou a jej spolubývajúcimi nepôjdeme do kina" "Dnes?" "Áno." "A na aký film?" "Niečo o tancovaní." "To nebude nič moc, ale potrebujem sa s ňou porozprávať. Ja idem, a ty?" "Tak fajn, Ona mi má zavolať, tak sa dohodneme, že kedy a kde." "OK".
Keď sa film skončil, čakala ich cesta do budov, v ktorých bývali. Ona nezabudla najstaršiemu J povedať, že je úžasný, keďže jej pozháňa hudbu z toho filmu, ale J vedel, že ona to nemyslí tak vážne ako to znie. Keď prišiel vhodný moment, kráčal najstarší vedľa nej a začal rozhovor, na ktorý sa pripravoval: "Chcem sa ťa opýtať či je pravda čo som sa dozvedel." "A čo si sa dozvedel? Neviem čo myslíš." "Aha, tak začnem od začiatku, Vieš si fajn dievča a páčiš sa mi..." "V pohode," prerušila ho. Pre J-a nemohlo byť nič horšie. Aj jeho bývala na toto odpovedala 'V pohode' a on to od vtedz nezášal. "... a asi si všimla, že by som s tebou chcel niečo vážnejšie," pokračoval J,"ale od tvojej spolubývajúcej som sa dozvedel, že nemám žiadnu šancu. Je to pravda?" "Áno, vieš ja sa ku chalanom, s ktorých chcem len ako kamarátov správam, inak," odpovedala ona. "Ak toto bol 'inak', tak ako to potom vyzerá keď to myslí vážne?" pýtal sa J v duchu. "Keď, inak, tak inak. Ako chceš," predsavzal si J a rozhodol sa čo urobí v najbližšom čase. A tak sa vlastne skončilo to, čo sa začalo ráno.
tej babe najstarsieho J: neboj uz som pochopil ze kamratstvo je viac ako chodenie ;-)
(korekcia, po ujasneni si pojmov a dojmov)
